Mlynica

Objekt Mlynice je súčasťou rozsiahleho post-industriálneho areálu Ľahkých stavebných hmôt v Bratislave. Od šesťdesiatych rokov sa tu vyrábali tvárnice, dosky a panely z pórobetónu. Výroba prebiehala do roku 1992. Po privatizácii noví majitelia areál rozpredávali a začal postupne chátrať.
Architektonický návrh využíva konštrukčnú a statickú podstatu pôvodnej stavby. So železobetónovou kostrou vyplnenou pórobetónovým murivom fasád narába voľne a novú náplň len vkladá do existujúceho obalu. Fasády otvára účelovo na miestach, kde je to v súlade s novou dispozíciou, bez komponovania a s rešpektom k únosnosti existujúcich obvodových konštrukcií. Nové otvory majú voľnú a čitateľnú kompozíciu v protiklade k pôvodnej racionálnej mriežke okenných otvorov typickej pre industriálny objekt.
Objekt Mlynice je vertikálne funkčne rozčlenený na tri celky. Návrh jednotlivé časti nového programu – event, administratívne priestory a byty, necháva medzi sebou komunikovať cez ústredný halový priestor bývalej výroby.
Tvrdá konštrukcia nosného skeletu je doplnená transparentnými priečkami novej dispozície, mäkkými drevenými výplňovými panelmi, profilitovými stenami a voľne vedenými rozvodmi médií bez kapotáže. Z ústrednej haly sú sprístupnené pôvodné betónové násypníky, do ktorých sú vložené tri nové podlažia pre administratívu.
Kontrast starého a nového zdôrazňuje kvalitu pôvodného objektu, na ktorej sa rozhodol návrh stavať. K takémuto prístupu je nevyhnutelné zbaviť sa nepotrebného nánosu, zvýrazniť statickú podstatu konštrukcií domu a vyťažiť z nej maximum pre nové využitie objektu. Z bývalej industriálnej budovy, čisto technicko-výrobného charakteru, sa po rekonštrukcii stane moderný objekt zmiešanej funkcie, určený pre kultúrne podujatia, firemnú prezentáciu, administratívu a v malom rozsahu aj pre bývanie vo voľných dispozíciach.
Autorská zpráva
 

RECENZE
Mlynica
LACO BARTKO

Intro
Objekt Mlynice je súčasťou brownfield areálu v Bratislave, mestskej časti Nové mesto – je post-industriálnou architektúrou komplexu Ľahkých stavebných hmôt, v ktorom sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia do roku 1992 vyrábal stavebný materiál z pórobetónu. Privatizáciou sa areál majetkovo členil a začal chátrať. Súčasný majitelia spoločne s architektmi realizujú rekonštrukciu stavby, ktorá modifikovala pôvodne technicko-výrobný charakter objektu na multifunkčný moderný objekt zmiešanej funkcie so zachovaním identity prostredia doteraz opomínanej industriálnej architektúry obdobia budovania bratislavského východného predmestia – dnes brownfieldu.
V kontexte Bratislavy je osud Mlynice pozoruhodným počinom a to nie len s ohľadom na výsledok kvalitnej architektúry tohto objektu, ale i v širšom meradle, keď sa industriálne areály Bratislavy (aj tie so štatútom pamiatky) postupne vytrácajú pod tlakom bezpohlavných developerských projektov, ktoré prekrývajú pôvodnú identitu celých častí mesta.
Mlynica nie je pamiatkou, má však uvedomelého investora, ktorý vie o kvalitách objektu a sám si uvedomuje jeho potenciál, ponecháva ho a vdychuje mu nový život v spolupráci s architektmi GutGut. Spoločne skladajú špecifický produkt, životaschopný organizmus.

Objekt
Architekti rekonštrukcie stavajú koncept na konštrukčnej a statickej podstate pôvodnej stavby – ctia dobové konštrukčné princípy industriálnej architektúry. Siluetu objektu Mlynice ponechávajú v jej pôvodnej skulptúre bez nadstavby či dostavby a modifikujú len vnútorný organizmus stavby. Železobetónovú kostru stavby odkrývajú a ponechávajú vyspravené výplňové pórobetónové murivo, do ktorého prepisujú novú vrstvu. Novú funkčnú a prevádzkovú náplň objektu jasne odlišujú novovloženou stavebnou substanciou.
Revitalizácia industriálneho objektu je stavaná na citlivo skladanom vertikálnom programe, ktorým je stavba členená na tri funkčné celky, priestorový hamburger – event, administratíva a bývanie. Tie medzi sebou intervenujú – stavebne, prevádzkovo, vizuálne. Architekti pracujú s rozhraniami funkcií a preddefinujú vzájomne pulzujúce strety, ktorými ožíva ústredný halový priestor bývalej výroby. Nosný „sakrálny“ priestor eventov a firemnej prezentácie s pôdorysnou pätou na prízemí si ponecháva svoje pôvodné vznešené proporcie, vertikálne optické prepojenie s bohatosťou vizuálne vnímaných priestorových geometrií – železobetónový skelet, násypníky, vložené boxy interiérov funkcií, perforácie vnútorných a vonkajších rozhraní. Administratíva je priestorovo skladaná v 2. až 5. nadzemnom podlaží, je vložená aj do pôvodných betónových zásobníkov. Jednotlivé priestory potenciálnych tenantov sú organicky prepojené v horizontálnom a vertikálnom smere, majú variabilitu pôdorysných výmer a typov pracovísk.  Horné tri podlažia majú šesť loftových bytov s voľnými úrovňovými dispozíciami a s výstupom na strešnú terasu. Objekt prináša atypický segment mixu event priestorov, administratívnych priestorov a bývania v rámci Bratislavy, je lokálnym pionierom.
Surová priestorová železobetónová mriežka pôvodného objektu je doplnená vloženými mäkkými prvkami – stolárskymi rozhraniami v konfekčnej veľkosti S/M/L/X/XL, translucentnými profilitovými priečkami, čírymi optickými a svetelnými presklenými prepojmi interiérov. Vložené interiéry sú voľne skladané do existujúcej škrupiny – balansujú medzi vzájomnou spojitosťou a zároveň hranicami. Architekti predkladajú voľný plán, ktorý predpokladá koexistenciu užívateľov – scény vertikálneho života industriálnej architektúry so špecifickým charakterom.
Stratégiu rekonštrukcie autori stavajú na čitateľnosti vrstiev ich práce – očistenie pôvodného hodnotného stavebného fondu; vloženie odlišnej novej stavebnej a funkčnej substancie, ktorá reflektuje dutinu pôvodnej stavby; prepis reorganizácie nových interiérov do vonkajších fasád objektu bez komponovania – voľný prepis interiéru do exteriéru; kontrast starých a nových vrstiev stavby, kde je súčasné priznané na povrchu pôvodného. Architekti pracujú s archetypálnym kódovaním autorských vstupov, kde vkladané je na prvý pohľad videné a rafinovane ctí kvality pôvodného.
Architektúre Mlynice ostáva z exteriéru čitateľný pôvodný racionálny grid okien na fasádach s typickým členením a je doplnený o novú vrstvu okenných otvorov bez komponovania, v súlade s novou dispozíciou a s ohľadom k statickej únosnosti existujúcich obvodových konštrukcií. Tento princíp architekti aplikujú aj v interiéry Mlynice v rôznych škálach – od modelovania nových nezávislých konštrukcií priestorov pre event, priestorov tenantov a obyvateľov, až po detaily vedenia rozvodov médií bez kapotáže po dobových povrchoch.
Autori kladú dôraz na čitateľnosť starého a nového, venujú sa odstraňovaniu nepotrebného, porozumeniu statickej podstaty konštrukcií, modelovaniu užívateľskej životaschopnosti, prezentácii naturálnosti vybraných materiálov.
Architekti GutGut navrhujú aj rekonštrukciu priľahlého zásobníka materiálu, ktorá momentálne nie je realizovaná. Jedná sa o betónový vertikálny tubus so skeletovou podnožou. Architekti ambiciózne predkladajú návrh rekonštrukcie sila s prístavbou pre účely administratívy, v atypickej stavbe vidia potenciál.

Resumé
Sústrediť sa na úvahy o brownfield zónach s industriálnou architektúrou v centrách a na perifériách miest je jednou zo súčasných tém architektov – mať schopnosť klásť si otázky nad rozvojom miest v týchto územiach, identifikovať kvality ich identity a potenciálu pri prehodnocovaní revitalizácie, či nového developmentu týchto zón s rizikom homogenizácie do podoby realitným trhom vyžiadaných „no name“ mestských štvrtí bez kontinuity. Je to proces balansovania medzi evolúciou a transformáciou mestských štruktúr.
Architekti GutGut preukázali schopnosť post-industriálnej architektúry meniť podobu, v priebehu vývoja nadobúda Mlynica odlišný charakter na vyššom stupni zložitosti živej mestskej štruktúry.
LACO BARTKO


Fotografická esej 
VENDULA TŮMOVÁ
Teoretikové a historikové architektury mnohokrát poukázali na dvojznačný význam fotografie při studiu architektury. Opakuje se zejména fakt, že fotografie má vedle dokumentační role potenciál stavbu vizuálně interpretovat a vytvářet vlastní obrazovou realitu.

Fotografický projekt Mlynica sleduje konverzi objektu ze 60. let 20. století. Zaměřuje se na dokumentaci procesu a finálního stavu. Obě roviny se v obrazovém setu prolínají. Rozdíl mezi fotografiemi procesu a výsledku spočívá v obrazové pointě.

Transformace architektonických forem objektu je zaznamenána pomocí fotografické sekvence. Komparační studie jsou prohloubeny sofistikovanou obměnou obrazových souvislostí. Přiblížení a oddálení pohledů simuluje pohyb v prostoru a současně vytváří různé výřezy reality. Pozornost diváka je vědomě držena v určitém prostoru stavby, není však prvoplánově jasné, co je předmětem našeho zájmu. Do obrazů vstupují stavební stroje, stafáže každodennosti, s ročním obdobím se mění okolní krajina, atmosféru klidu rozvibruje vítr ve větvích stromů, bezčasí střídá temperament slunečného dne, jemné světlo večera. Fotografie se nefixují na dokumentaci stavebních prací. Obrazová logika spočívá v hledání vizuálních vztahů, které se v prostředí stavby odehrávají.

Fotografie procesu stavějí obraz na opačné hierarchii významů. Při frontálním pohledu na fasádu budovy je dominantou červená budka na parkovišti a girlanda z drátů s mikrotenovým sáčkem, ve kterém se odráží slunce. Na pozadí tohoto banálního výjevu ze stavebního prostředí sledujeme fázi, ve které se objekt Mlynice právě nachází. Podobným principem přihlížíme procesu konverze také v interiéru stavby.

Neobvyklá obrazová logika podněcuje imaginaci a intelektuální otevřenost vidět věci mimo tradiční rámce jejich účelnosti. Vzniká příležitost pro obrazové punctum, jak ho popsal teoretik fotografie Roland Barthes v knize Světlá komora. Tento obrazový zásah má svůj psychologický efekt, kdy je divák schopen prostřednictvím osobního prožitku (vyvolaného obrazem) překročit naučené vidění a získat nový vhled do podstaty věcí. Význam spočívá v dekonstrukci zažitých kategorií nebo ověření jejich platnosti skrze proces ryze individuálního zážitku, který je kulturními kategoriemi nepřenositelný. Zdánlivá samoúčelnost uměleckých fotografií tak podporuje uvažování o architektuře jako o živoucím procesu, o konverzi forem, které ztratily svůj původní obsah.

Fotografie procesu jsou rytmicky oddělovány obrazy konečné podoby jednotlivých úseků stavby. V tomto okamžiku se stává hlavním aktérem architektonický prostor, očištěný do základních forem. Architektonická idea je ve snímcích finálního stavu absolutní.

Současná záplava obrazových informací zvyšuje nárok na kvalitu snímků. Obrazová hodnota může spočívat v technické preciznosti stejně jako v banalitě snapshotového momentu. Zkušenost na poli fotografie architektury je za dobu její historie bohatá a možnost důvtipného předání architektonické idey a formy leží ve volbě adekvátního přístupu k tématu. Citlivost vůči architektonickému prostoru vyžaduje kontemplaci a schopnost dočasně s ideou prostoru splynout.
VENDULA TŮMOVÁ 


Adresa / Address: Turbínová 13, Bratislava
Investor: Teslová, s. r. o.
Autor / Author: GutGut /
Štefan Polakovič, Lukáš Kordík, Jana Benková, Tomáš Vrtek
Spoluautori architektonické studie / Cooperatrors: Roman Žitňanský, Patrícia Botková, Katarína Bergerová
Dodavatel / Contractor: ise, s. r. o.
Termíny / Dates of design and implementation: projekt (2015-2016), realizace (2016-2017)
Plocha stavebního pozemku / Site area: 2676 m²
Zastavěná plocha / Built-up area: 857 m²
Celková čistá užitková plocha objektu / Total net usable area: 3695 m²
Celkový obestavěný prostor / Total enclosed volume: 20 100 m³
Foto: BoysPlayNice

Článek byl publikován v časopise Stavba č. 1/2018, str. 34–43

Mlynica from gutgut on Vimeo.