Obojživelné obydlie

MONIKA MITÁŠOVÁ

Helena Jiskrová (*1. 4. 1943) vyštudovala Stavebnú fakultu ČVUT v Prahe (1960-67). Absolvovala odbor architektúra a stavba miest na katedre priemyselných stavieb. Prax zahájila v kancelárii SIAL v Liberci. Po ročnej stáži v Amsterdame a Rotterdame (1968-69) sa do Liberca vrátila a pracovala v ateliéri pre začínajúcich architektov Škôlka SIAL, vedenom Karlom Hubáčkom. V roku 1978 emigrovala s rodinou do Holandska. Ako architektka na volnej nohe spolupracovala s kanceláriou Bakema Zavrel Architekten b.v. (1985). O dva roky neskôr spoluzaložila Ateliér Z Architecten b.v., kde štyri roky pracovala na projektoch energeticky úsporných budov, školských a obytných stavieb. V súčasnosti sa venuje učeniu architektonického navrhovania a súťažným projektom.

„Příjemná samota ve vodní krajině obklopená prostorem, prázdnem a klidem. Plout a poznávat. Žít v dopravním prostředku. Splynout s okolím jako vodní brouk. Vodotěsný a klouzavý.“ Helena Jiskrová, 2000

V roku 2000 vypísala Juhoholandská provincia, nadácia Kunstgebouw a kancelária Venhuisen Voorburg architektonickú súťaž Amfibisch Wonen — Obojživelné bývanie. Súťaž sa konala v rámci projektu Scheppend Water — Voda tvorivá. V juhoholandskej krajine s vodou nemusí život v záplavových územiach riek Maas a Waal prinášať len skúsenosť s ničivým vodným živlom, ak tu obyvatelia navrhujú, stavajú a obývajú príbytky inšpirované oboma súčasťami krajiny s vodou: súšou i stojatou, či tečúcou vodou; krajinou pevnej zeme aj krajinou vodnej hladiny. Môže tak vznikať sieť stavieb, ktorým je blízky príliv, odliv vody i striedanie oboch. Prvá súťažná kategória Obojživelného bývania bola preto otvorená urbanistickým obojživelným projektom, druhá projektom amfibických obydlí a tretia návrhom laickej verejnosti.
Nizozemsko má dlhú tradíciu budovania sídiel na územiach chránených vodnými hrádzami. Sieť vodných stavieb je tu považovaná za tradičný spôsob tvorby krajiny, ktorý obývanie nizozemských privincií vôbec umožnil. Rozsiahle stavebné úpravy podložia i povrchu zeme udržujú a súčasne menia ráz tejto krajiny. Ale ani vodnými dielami nie je možné regulovať všetky prejavy vodného živlu na každom mieste krajiny s vodou. Preto obyvatelia, ktorí pred chránenými územiami dávajú prednosť životu v prirodzene amfibických oblastiach (v riečnej delte, na jazere či pri mokradiach), obývajú územia voľného pôsobenia vodných a suchozemských živlov, aj územia ich vzájomného spolupôsobenia.
Podobne i obyvatelia amfibických miest, ktoré vznikli kultúrne-historicky (vysušených a odvodnených oblastí, vyťažených území: rašelinísk a pieskovní), sa zžili s pôsobením protirečivých živlov svojho prostredia: „Sílu vody v obytné krajině nutno vzít jako elementární skutečnost a stavbě dát technologické a fyzické vlastnosti, které se s okolním, rostlým prostředím dokážou vyrovnat,“ píše o projekte Obojživelné bývanie Helena Jiskrová.
Pre Helenu Jiskrovú sa návrh plávajúceho obydlia, ktoré môže stáť na pevnine, prípadne pozemného obydlia, ktoré môže aj plávať — teda projekt v druhej súťažnej kategórii — stal príležitosťou pokračovať v dlhodobej práci na racionalizácii stavebnej výroby a nízkoenergetických obytných stavbách. Priniesol i možnosť uvažovať o otázke náhlych premien životného prostredia, ktoré prebiehajú na jednom mieste jednorazovo či opakovane, ale vždy nárazovo. Vyvstáva tu otázka nepevného vymedzenia parcelácie záplavovej krajiny, otázka mobilného založenia stavby i problém trvalosti a trvácnosti takéhoto obydlia/plavidla. Súťažné zadanie pritom počíta s bežnými a nízkymi výrobnými nákladmi, s alternatívnymi zdrojmi energie i spôsobmi spracovania odpadu. A zároveň s technologickou inováciou. Sú to podobne rozporuplné podmienky, ako striedanie sucha a vlhka na jedinom stavebnom pozemku. Helena Jiskrová na toto zadanie odpovedá návrhom svojpomocne montovanej nízkoenergetickej stavby.
Popri súťažných projektoch pôsobiacich ako plávajúce domy/stroje, popri biomorfných obydliach, ktoré sa ako mlok obyčajný (Triturus vulgaris) a ropucha krátkonohá (Bufo calamita) usadili v juhoholandskej krajine s vodou, pôsobí Jiskrovej stan na prefabrikovanom betónovom pontóne (s nádržou na zhromaždenie dažďovej a čistenie odpadovej vody) ako archetypické plavidlo. Je racionalizovanejšie, minimálnejšie a (k sebe i k obyvateľom) prísnejšie, než väčšina domov stavaných dnes v Nizozemsku. V tomto zmysle je osamelou, utopickou stavbou. Ako archa poslednej záchrany života v neregulovanej prírode nás prevedie premenami európskej krajiny s vodou. Splývajúca transparentným obalom s prostredím, vydaná napospas záplave súčasných kultúrnych a sociálnych zmien, je táto nerealizovaná plť so stanom vlastne preborníčkou v zotrvačnosti: v pretrvávaní klasicky moderného európskeho staviteľstva.


Publikováno ve Stavbě č. 3/2005