Saint-Etienne, Cité du Design

Fotogalerie ke článku (15)

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design

Saint Etienne, Cité du Design - situace

Saint Etienne, Cité du Design - typy oken

Celá fotogalerie (15)

Projektová fáze: Mezinárodní soutěž, 1. cena, ve výstavbě
Místo: Saint-Etienne, Loire, Francie
Klient: Saint-Etienne-Metropole
Tým: Architekti: LIN Finn Geipel + Giulia Andi, Berlin/Paris
Spolupráce: Jacques Cadilhac, Stefan Jeske (projektoví manažeři), Philip König, Jan-Oliver Kunze, Judith Stichtenoth, Simon Wiesmaier, Philip Rieseberg, Wiesje Bijl, Maria Baptista, Olaf Dolfus, David Letellier, Susan Draeger, Guillaume Baron, Alana Cooke, Chloé Dautrey, Anna Heilgemeir, Hannah von Knobelsdorff, Griet Kuppens, Ana-Maria Marcu, Noemie Meney, Guillaume de Morsier, Muriel Poncet, Takeshi Tamashiro, Emma Williams, Marie von Zander
Místní architekt: Dominique Berger, Cabinet Berger, Saint-Étienne
Inženýring: Christian Veysset, BETOM Ingénierie, Versailles; Werner Sobek + Thomas Winterstetter, WSI, Stuttgart/New York. Matthias Schuler + Hermann Leis, Transsolar, Stuttgart/New York. Pierre Dumond + Alain Baland, Cyprium, Lyon. Richard Denayrou, Altia Acoustique, Paris. Gérard Fleury, Architecture + Technique, Paris. Andrew Sedgwick + Jeff Shaw, Ove Arup, London;
Krajinářský architekt: Clément Willemin + Franck Poirier, BASE, Paris;
Informační design: Andreas Schneider, IIDj, Tokyo; Art: Lucy + Jorge Orta, Paris/London; Koncept: Joseph Hanimann, Paris
Užitná plocha: 17 250 m²
Termíny: soutěž — březen až červen 2004, realizace 2005 až 2009
Náklady: Platine a stávající budovy: 32 mil. ?¬ ; vyhlídková věž: 1,3 mil ?¬; venkovní plochy, zahrady, náměstí Place d'armes: 3,1mil ?¬

Realizácia „Cité du design“ a projekt mesta Saint-Etienne
ALENA KUBOVA
ENSA Lyon

V októbri 2009, v čase Medzinárodného Biennale designu-Saint-Etienne, bude slávnostné otvorené „Cité du design“ zrealizované podľa projektu Finna Geipela a Guilia Andi z atelieru LIN. Miesto realizácie, bývalá Národná továreň na výrobu zbraní z 19. storočia, pripomína slávnú minulosť jedného z najvýznamnejších priemyselných miest Francúzska.

Čo by si teda mal všimnúť návštevník novo-otvoreného „Cité du design“, aby si lepšie ujasnil, že tu ide o projekt mesta? Je to predovšetkým riešenie verejného priestoru pri nádraží ako základný princíp územného plánu štvrte; autorom je japonský architekt Fumihiko Maki, a hned‘ vedľa adminstratívný komplex navrhnutý Manuellle Gautrand. Mal by si tiež pozrieť projekty určené k realizácii od M. Fuksasa, Ch. Portzamparca, zoznámiť sa s názormi R. Reichena známeho pre svoj prístup k problému priemyselnej architektúry. Ďalej by mal vedieť, že tento rok bola otvorená koncertná, športová a kongresová sála Zenith, pre 7000 divákov, zrealizovaná podľa návrhu Normana Fostera a partnerov. V roku 2003, súťaž, ktorá predchádzala realizácii mala neobyčajný úspech, prišlo 55 odpovedí. K pokračovaniu boli vyzvané štyri kolektívy: Odile Decq, OMA, Francis Soller a Norman Foster, ktorý sa stal laureátom. Je to prekvapujúca architektúra z betonu, ktorá presahuje svojím významom hranice mesta. Je to tiež spôsob ako vytvoriť mestký pól a uplatniť nové priestorové spojenia.
Súčasný projekt mesta počíta s vytvorením nových mestských pólov, ktorých význam určuje architektúra verejných budov. Dostávame sa tak k problému identity, ktorý podmieňuje hľadanie novej mestskej mierky. Dnes má Saint-Etienne 185 000 obyvateľov, z ktorých štvrtina má menej než 20 rokov. Sú tu viaceré vysoké školy, univerzita, múzea. Málokto vie, že zbierky Múzea moderného umenia otvoreného v roku 1987, patria dnes k najdôležitejším vo Francii. Čo do veľkosti, Saint-Etienne je 14. mestom v poradí franúzskych miest.

Na 18 ha uprostred mesta má nová architektúra „Cité du design“ za úlohu vytvoriť spolu s existujúcimi výrobnými budovami nový celok. Podľa architektov, ich zámerom je vytvoriť miesto, ktoré by predznamenalo budúcnosť mesta. Lenže akým spôsobom? Odkiaľ vychádzať vzhľadom na minulosť mesta? Už výber pozemku naznačuje složitosť zadania. Rozhodnutie architektov zbúrať niekoľko budov a tiež vysoký múr, ktorý z bezpečnostných dôvodov oddeľoval továreň od mesta, vyvoláva ostré reakcie. Hrozí, že pod tlakom verejnosti priestor zostane uzvavretý voči mestu. Pritom ide o nový verejný priestor v meste. Do popredia sa dostáva nevyváženosť vzťahu medzi pojmom priemyselného dedičstva a realitou mesta. A tak projekt naráža na problém porušenej identity mesta. Má teda zmysel pokračovať v spore?
Je pozoruhodným paradoxom, že „zakázané miesto“, prístupné len niekoľko dní do roka, má tak veľký význam pre obraz mesta. Prebieha verejná diskusia, stretnutie s architektom, na ktoré prišlo vyše 600 obyvateľov. Novosť riešenia nakoniec preváži nostalgické spomienky. Čo zaujme, je funkčný vzťah medzi architektúrou a programom novej inštitúcie zasadený do perspektívy mesta. V podrobných komentároch, ktoré sprevádzajú proces realizácie z viacerých aspektov, projekt „Cité du design“ sa prelína s obrazom „laboratória ekonomie poznania“. Je to architektúra, ktorá sa stáva dokonca „hybnou silou udržovateľného rozvoja cez design“1. Ako keby bolo nutné vytvoriť vzťah medzi designom, tradíciou priemyslu a novosťou architektúry, tak aby architektúra tu opodstatnila premenu mesta a určila pricípy mestského systému. Zostávajú však pochybnosti. Čo keby, šlo o koncepciu architektúry ktorá má svoje príčiny v minulosti moderného priemyselného mesta?

V 60. Rokoch, keď sa rozhoduje o celoštátnom význame Saint-Etienne, mesto patrí síce k najvýznamnejším strediskám priemyselnej výroby, ale jeho tradičné centrum chátra. Zastaralé nájomné domy, málo obchodov, neexistujúca verejná doprava. Tým, že výstavba nových štvrtí sa presúva do okolitej krajiny, rozpojuje sa logický vzťah medzi mestom a pojmom verejného priestoru. V úzkej náväznosti na územný plán rozvoja Saint-Etienne, Le Corbusier realizuje vtedy mesto Firminy v zeleni (Firminy vert). Modernosť architektúry patrí k ekonomickej stratégie rozvoja priemyselného mesta. Zdá sa, že je potrebné spochybníť tradičný obraz mesta. Pravda, o to zložitejšie je dnes hľadanie identity mesta. Dôsledné delenie priestoru podľa základných funkcií, tak ako to predpokladá teoretický model „Funkčného mesta“, je v súlade s politickou stratégiou nového administratívneho a hospodárskeho celku. Saint-Etienne, tradičné priemyselné mesto z 19. storočia, sa stáva súčasťou novej „metropoly“2. Pri budovaní rozsiahlých výrobných celkov na viacerých desiatkách hektárov pojem mestskej mierky stráca na význame. Dnes celkom logicky modernosť architektúry Le Corbusiera je spájaná s pojmom priemyselného dedičstva z 19. a 20. storočia.

Koniec 90. rokov, vyznačuje zásadný obrat v mestskej stratégii. Za tým je pokles výroby, prázdne výrobne priestory v samom meste. Jedným z riešení je obnoviť dopravný systém, a vytvoriť tak podmienky k funkčnej premene mesta. To znamená najskôr prepojiť električkou zanedbané centrum mesta s okolitými narýchlo postavenými obytnými časťami v 60. rokoch. Dôležitú úlohu má tiež rýchle vlakové (TGV) spojenie s Parížom, za dve a pol hodiny.
Snaha o napojenie centra do dopravného systému vedie k ďaľším otázkam o novej identite priemyselného mesta. Predmetom úvah a politických stratégií sa vtedy stáva štruktúra verejného priestoru. Nielen námestia, ulice a parky, ale aj prázdne uzavreté priestory po zostávajúcom priemysle, často uprostred mesta. Sem patrí aj zložitá prestavba prednádražia a problém priemyselných závodov.
Je treba určiť zásady a pravidlá pre jednotlivé relizácie verejných budov, tak aby sa mestský systém zmenil na multipolárný. Ako jedno z mála francúzských miest Saint-Etienne vsadzuje na novosť architektúry. Začína séria súťaží, ktorých sa zúčastňujú známi architekti z celého sveta. Architektúra berie na seba problém premeny mesta. „Je treba konať teraz, lebo čoskoro už môže byť neskoro,“ vysvetľuje dnes už bývalý primátor Michel Thiolliére.3 Čo zaváži pri rozhodnutí začať s tak dôležitou stavbou, ako je „Cité du design“, je funkčná premena mesta. Hovorí sa o zvyšovaní atraktívnosti mesta, o nutnosti obstáť v silnejúcej medzinárodnej konkurencii. Hľadajú sa možnosti ako vytvoriť taký typ inštitúcií, ktoré by pritiahli znovu pozornosť na mesto, tentoraz ako „hlavné mesto designu“. Označenie má význam hesla. Design tu má priamy vzťah k priemyslovej výrobe, k výskumnej a pedagogickej činnosti a ku kultúre. Ešte v roku 1998 sa mesto stáva spolu s Vysokou školou designu jedným z hlavných organizátorov Medzinárodného biennale designu, ktoré má nepopierateľný úspech.
Pri tej príležitosti primátor mesta vyzdvihuje zámer kultivovať osobitosť mesta, ale zároveň pripomíná riziko rozhodnutia. Podľa jeho slov projekt Centra designu sám o sebe „nebol nutný a ani súrny, je to ale zadanie, ktoré jasne vyjadruje stratégiu tvorivosti ako zbraň v medzinárodnom konkurečnom boji“. Medzinárodnej súťaže sa zúčastňujú viacerí známi architekti, medzi nimi Steven Holl, Rudy Ricciotti. Autori víťazného návrhu Finn Geipel a Giulia Andi, z ateliéru LIN, ktorý má sídlo v Berlíne a v Paríži, sú v júni 2004 poverení vypracovaním projektu.

O čo sa má snažiť architekt pri práci na takomto projekte? O radikálnu premenu vzťahov medzi existujúcou architektúrou a mestom, napriek ostrým protestom verejnosti? Alebo skôr o zachovanie pôvodnej logiky uzavretého, predtým prísne stráženého priestoru, ktorý len málokto poznal? Že architekt hovorí o chýbajúcom mieste v mentálom obraze mesta, o jeho privlastení si cez architektúru, má svoje dôvody. Je presvedčený, že len tak je možné prejsť k niečomu inému, čo by určilo pojem miesta. Myslí tým mestské vzťahy, porušené zmenou funkčnosti mesta. Finn Geipel navrhuje prepojiť existujúce priemyselné haly s novo postavenou halou, tak aby celý priestor bol prístupny verejnosti.
Projekt „Cité du design“ navádza priamo na predstavu multipolárného mestského systému. Preto aj kladie dôraz na prepojenie vnútorného a verejného priestoru. Vychádza pritom z predstavy o priestore, v ktorom je možné pracovať, študovať, vystavovať alebo ním len prechádzať, čo nakoniec je samo o sebe podstatou verejného priestoru. Je zaujímavé pozorovať, akým spôsobom architektúra jasných geometrických foriem priznáva základný princíp priestoru: mnohofunkčnosť. Hoci možnosť neustálej premeny funkcie patrí k určujúcim princípom, koncepcia priestoru nepočíta s celkom náhodnými vzťahmi. Jednoznačná logika geometrickej osnovy usmerňuje premenu. Funkcii. Vnucuje sa tak myšlienka, že dôležitú úlohu pri zvideteľňovaní priestorovej organizácie má práve geometrická symetria odvodená z dispozície bývalej továrne ako uzavretého celku. Je možné za tým vidieť princíp hlavnej ulice. Treba však pripomenúť, že dve budovy sú z dôvodu novej organizácie zbúrané. To, čo zaujíma architekta na bývalej továrni, je štruktúra priestoru, v ktorom zavesená záhrada len umocňuje vzťah k mestu. Tým aj začlenenie nezastavaného priestoru do koncepcie architektúry nadobúda zvlášt na dôležitosti.
Do zvyšných existujúcich budov sú umiestnené administratíva inštitúcie a Vysokej školy designu, (ESAD), v ďaľšej sú ateliery, posluchárne, ubytovanie pre pozvaných umelcov a výskum. Aby ešte viac vynikol verejný charakter priestoru, jeho organizácia počíta s návštevníkmi, ktorých záujmy sú rôznorodé. Naplno je táto stratégia rozvinutá v architektúre novej centrálnej budovy nazvanej „Platine“, názov ktorý svojím špecifickým významom odkazuje na mechanickú výrobu v bývalej továrni. Slová ako „interaktívný“, „multidisciplinárny“, použité v súvislosti s programom, charakterizujú podľa architektov priestor novopostavenej budovy. Je tu miesto pre výstavy, sympozia, auditorium, nové média, skleník a reštauráciu. Podľa všetkého, fasáda, svojou funkciou a technologickým riešením zodpovedá predstave architektúry, ktorá neustále reaguje na zmeny svetla a teploty.
Dá sa tiež povedať, že vizuálný dojem z jasnej čitateľnej architektúry navádza na myšlienku mestského pamätníka. V tomto jednotnom spoločnom priestore je možné sa pohybovať všetkými smermi, bez nárazov a prekážok. Čo je však dôležité, že táto architektúra určuje vzťahy medzi jednotlivými budovami, a to tým, že svojou gemetrickou sústavou zviditeľňuje hlavnú mestskú os. Uhol pohľadu, stanovisko, z ktorého je možné vidieť budovy, mali zásadný význam pri vypracovaní návrhu. Myšlienka, že napriek časovému rozpätiu cez viac ako jedno storočie, napriek vedomej rozdielnosti koncepcie je možné nájsť pravidlá organizácie priestoru, určujea postup. Vzapätí, návrh jasne naznačuje že koncepcia verejného priestoru spája architektúru s projektom mesta.
To už pri prvom pohľade, potvrdzuje 28 metrov vysoká veža ľahkej kovovej konštrukcie s panoramatickým výťahom, navrhnutá ako signál. Vzniká dojem, že tu ide o vyznačenie „intenzívného mestského pólu“ ako základného princípu architektúry v predstave multipolárného mestského priestoru, inak povedané, o zviditeľnenie súdržnosti medzi rôznorodými časťami mesta. Do hry sa tak dostáva spôsob, ako udržať rovnováhu celého mestského systému. Spolu so zámerom vyriešiť problém dlho udržovateľného prostredia. Tak ako v koncepcii mesta, ktorú atelier LIN ďalej rozpracoval na príklade Veľkého Paríža (atelier LIN bol jeden z desiatich vybraných kolektívov, ktorí sa zúčastnili konzultácie organizovanej tento rok).


1/ Kolektív pod vedením Elsa Francés, Cité du design, vydavateľ Cité du design, november 2007
2/ Neskôr Saint-Etienne Metropole, administratívny celok, ktorého prezidentom je primátor mesta Saint-Etienne:
St.-Etienne-Metropole financuje realizáciu „Cité du design“. Je ko-organizátorom Biennale International du design.
3/ Ariella Masboungi, Fréderique de Gravelaine, Construire un projet de la ville, Saint Etienne „in progress“, Editions du Moniteur, Paríž, 2006


Finn Geipel
Výber z realizovaných projektov
Cité du Design, Saint-Etienne, 2009
Alvéole 14, transformation de la base sous-marine, Saint-Nazaire, 2007
Syn Chron, installation, Berlin, Berne, Yamaguchi-city, 2005-2006
Kleyer House, Oldenbourg (prix Weser-Ems), 2004
Halle E studio plateforme, Hambourg, 2004
Densité ± 0, Scénographie, Paris, 2004
Espace d’exposition Pavillon de l’Arsenal, Paris, 2003
Théâtre de Cornouaille, Quimper, 1999
Ateliers de l’École d´Architecture Paris la Seine, Paris, 1997
École Nationale d’Art Décoratif, Limoges, 1994
Couverture temporaire des Arènes, Nîmes, 1988

Urbanistické štúdie
Le grand pari de l'agglomération parisienne, Consultation internationale pour l’avenir du Paris métropolitain, Paris, 2008-09
Seine Aval, Etude de composition urbaine et paysagère, Mantes-la-Jolie, 2008-09
Coeur d’Orly - Plateforme Aéroportuaire, Paris, 2007
Atlas Actif des Vallées Stephanoises, Saint-Etienne, 2006-2007
Nord-Ouest Arc Plan, Thessalonique, 2001-2003
Bassin Via Flaminia, Rome, depuis 2001
Zentrale Bahnflächen, Munich, 2001-2003


Publikováno ve Stavbě č. 5/2009