Vila Linea

Novostavba rodinného domu v Bratislavě / New family house in Bratislava
Místo / Location: Novosvetská ulice, Horský park, Bratislava I.
Investor: Firma Linea
Projektant / Designer: AA Atelier architektúry Ján Bahna
Autor / Architect: Ján Bahna + AA Atelier architektúry
Spolupráce / Collaborators: Stanislav Komár, Miroslav Tomík
Soutěž / Tender: 1998-1999 (dvojkolová)
Projekt / Project: 2000-2002
Statika / Structural analysis: Miloslav Klockner
Realizace / Construction: 07/2001-12/2002
Generální dodavatel / General contractor: Stavasta, s. r. o., Banská Štiavnica
Hliníkové výrobky / Aluminium products: Schüco
Fasáda / Facade: STO
Celková užitná plocha / Total useful area: 570 m²
Obestavěný prostor / Enclosed area: 2269 m³

VILA LINEA
AUTORSKÁ ZPRÁVA

MIESTO. Horský park je lokalita, ku ktorej má rodina i architekt blízky vzťah. Parcela přiléhá tesne k hranici lesa a umožňuje rozvinutie bývania v prírode. Miesto má bohatou tradíciu. Je plné nostalgie, ale aj rozporných súčasných víl, ktorým vládne nevkusná rezidencia amerického veľvyslanectva.
KLIENT. Naším klientom bola firma, ktorej majitelia majú blízko k umeniu. Klient bol od začiatku pripravený na výstavbu modernej vily, v čom sme našli spoločnú reč. Dom nechcel byť galériou, ale bolo jasné, že v jeho interiéroch bude s rodinou žiť aj umenie.
SÚŤAŽ. Vyzvanie do súťaže sme považovali za výnimočnú ponuku, na ktorú sa patrí odpovedať. Lokalita sa mi zdala vhodná pre experiment vo vzťahoch geometrie a topografie. Náš projekt bol vybraný v dvojkolovej súťaži zo šiestich návrhov. Súťaž si zorganizoval investor.
TOPOGRAFIA. Lokalita je náročná: východný svah s výhľadom na Kramáre, južná slnečná strana orientovaná do protisvahu. Topografia terénu bola jedným z najdôležitejších faktorov pri zrode idey. Ona dala objektu charakter domu na schodoch a jeho vertikálne radenie funkcií.
SLNKO. Ústredná téma domu by sa dala nazvať aj cesta za slnkom. Pokúsili sme sa vytiahnuť hlavnú obytnú úroveň do vyššej polohy, ktorá je dlhšie preslnená, a tým viac presvetlená zo všetkých strán. Proti prudkému letnému slnku je objekt vybavený pevnými žaluziami „airfol“ a elektronicky riadenými sieťovinami.
IDEA. Už pri prvých súťažných návrhoch som sa pokúsil dvomi skríženými kubusmi vykrojiť zo svahu intímne, obytné, slnečné nádvorie. Nosná je vertikálna východo-západná os, z ktorej sa odvíjajú horizontálne roviny podľa dôsledne diferencovaných funkcií. Je to stretnutie volnej prírody s organizovanou geometriou vložených priestorov. Je to však aj priestor, kde sa bude žiť v symbióze so zbierkou umenia a bude pripravený pre rôzne reinštalácie.
LINEA je firma majiteľov, ale je aj ústredný motív kompozície. Okolo vertikálnej liney sa odvíjajú jednotlivé funkčné úrovne. Linea vás vedie od vstupu až ku prírodnej dominante, ku gaštanu s krásnou výhliadkou.
FUNKCIE. Dom je funkčne logicky rozložený do troch podlaží. Prvé je servisné, druhé spoločensko-reprezentačné a tretie rodinné. Funkcie sú diferencované aj materiálovo a farebne. Servisná úroveň je v bridlici, spoločenská v bielej omietke, intímna v žltej omietke.
DISPOZÍCIE. Servisnú úroveň tvorí dvojgaráž, vstupná hala so sociálnym zariadením, sklady a šatníky, hobby herňa, fitness, kotolňa, práčovňa, strojovňa výťahu a samostatný obytný apartmán. Reprezentačný priestor ovláda dvojpodlažná hala s jedálňou, kuchyňa so špajzou a pracovňa so samostatným sociálnym zariadením. Náplňou rodinného, intímneho podlažia sú spálne rodičov a detí s pracovňou, orientovanou do ulice.
INTERIÉR. Je podriadený ústrednej idei. Je to čistý priestor, bez rušivých technológií, bez zložitých foriem. Jeho obvod určujú plynúce biele steny, ktoré volne prechádzajú do exteriéru. Priestor vrcholí v dvojpodlažnej hale na križovaní oboch osí, v geometrickom i spoločenskom ťažisku domu. V súčasnosti je už plný umenia.
TECHNOLÓGIE. Dom je vybavený najsúčasnejšími technológiami, ktoré sú zabudované, zabezpečujú dokonalý servis, transport, dokonalú pohodu a klímu. Sú všade prítomné, ale nerušia. Patria k modernému domu, ale sú nenápadné. V dome dominuje príroda, ktorú vnímate cez veľké zasklené steny na všetkých stranách.
ŠTRUKTÚRY. Priestorová idea je definovaná a zhmotnená materiálovými štruktúrami. Nosnú konštrukciu domu tvoria tehlové steny, zateplené po celom obvode. Stropy sú keramické s monolitickými doplnkami. Technologický a technicistický design prezentujú sklo a hliník okien, žaluzií, sieťovín. Vzťah k prírode: prírodné drevené podlahy, hrubé kamene — pieskovec, bridlica.
GAŠTAN. K dobrému domu patrí aj rodinný strom, ktorý dominuje záhrade celé desaťročia. Tu ovláda záhradu košatý jedlý gaštan, zachovaný z pôvodnej záhrady. Pribudnú ešte previslé cédre. Charakter záhrady bude v zásade rešpektovať blízkosť lesoparku.
Ján Bahna

VILA LINEA
ARCHITECT’S REPORT

THE LOCATION. Horský park is a location both the family and the architect have close ties to. The parcel closely adjoins a wood and allows a close relationship with nature. The place has a rich tradition. It is full of nostalgia, but also full of discordant contemporary villas, dominated by the vulgar residency of the American embassy.
THE CLIENT. Our client was a firm owned by an art lover. Right from the start, the client was prepared to build a modern villa, a goal we fully shared. He did not want the house to be a gallery, but it was clear that it would be inhabited by art as well as his family.
TENDER. We regarded the call for bids as an invitation that merits an answer. To me the location seemed suitable for experimenting with the relationship between geometry and topography. Our project was chosen out of six entries in a two-round selection process. The tender was organised by the investor.
TOPOGRAPHY. The location is demanding: an east-facing slope looking out over Kramáre, with the sunny southern aspect facing the hillside opposite. The topography of the location was one of the most important factors behind the birth of the idea. It gave the building the feel of a house of echelons and led to its vertical arrangement by function.
SUNLIGHT. The central theme of the house could be called a path to the sun. We tried to elevate the main living level so that it would enjoy longer hours of sunshine and would thus receive more natural light from all sides. The house is protected against glaring summer sunlight by fixed “airfoil“ blinds and electronically controlled meshes.
THE IDEA. Right from my first drafts for the tender, I tried to use two intersecting cubes to carve an intimate, residential, sunny courtyard out of the slope. The main axis is the vertical east-west axis, from which the functionally differentiated horizontal planes branch off. It is a confrontation between unfettered nature and the organised geometry of the inserted spaces. But it is also a space of symbiosis with an art collection and will be ready to accommodate new installations.
LINEA is the name of the owners’ firm, but linea as in “line“ is also a central motif of the composition. The individual functional levels branch off from a vertical line. The line takes us from the entrance to the dominant natural feature, a beautiful chestnut tree.
FUNCTION. In functional terms, the house is logically divided into three floors. The first is the service floor, the second is for socialising/entertaining and the third is the family level. The functions are differentiated by material and colour scheme. The service level is in slate, the social level in white plaster and the family level in yellow plaster.
THE LAYOUT. The service level consists of a double garage, an entrance hall with WC, storerooms and cloakrooms, a games room, exercise room, boiler room, study, lift machine room and self-contained apartment. The entertaining area is dominated by a large, split-level space with a dining room, a kitchen with pantry and a study with en suite WC. The family level contains the parents’ and children’s bedrooms with a study looking over the street.
THE INTERIOR is designed to comply with the central idea. It is a clean space, undisturbed by technology and free from complicated shapes. Its perimeter is delineated by flowing white walls that gradually merge with the exterior. The climax of the space is the intersection of the two axes in the split-level hall, the geometric and social centre-point of the house. It is already full of art.
TECHNOLOGIES. The house is fitted with state-of-the-art technologies that are built-in, provide perfect service, transport and a perfect climate and comfort. They are ubiquitous but discreet. They are part of the modern house, but are not conspicuous. The house is dominated by nature, which you observe through big glass walls on all sides.
STRUCTURES. The spatial idea is defined and manifested by material structures. The house’s load-bearing construction comprises brick walls, heated all round the perimeter. The ceilings are ceramic with monolithic accessories. The technological and technical design is represented by the glass and aluminium of the windows, blinds and meshes. Link to nature: natural wood floors, rough stone — sandstone, slate.
THE CHESTNUT TREE. Every good house should have a tree that dominates the garden for decades. Here the garden is dominated by a bushy, edible chestnut tree preserved from the original garden. It will be joined by overhanging cedars. The character of the garden will respect the proximity of the parkland.
Ján BahnaVila Linea ako projekt obnovovanej permanentnej genézy
MARIAN ZERVAN

Genéza
Pod názvom Genéza jedného domu bola v čase od 23. apríla do 10. mája 2003 v Bratislave, v Galérii Spolku architektov Slovenska, výstava jedného jediného architektonického diela, Vily Linea, od Jána Bahnu a jeho Ateliéru architektúry. Prezentované boli spolu s písaným autorským konceptom a interpretáciou predovšetkým situácia, pôdorysy, rezy, pohľady, schémy priestorového usporiadania a jednotlivých zón, konceptuálne grafy a napokon vizualizácie a fotografie realizovanej mestskej vily na Novosvetskej ulici pri Horskom parku v Bratislave, ktorej investorom bola akciová spoločnosť Linea. Táto vila nedávno súťažila o Cenu Dušana Jurkoviča za rok 2003, a hoci ju napokon nezískala, bola odmenená nomináciou.
Výstava sa teda pokúsila zdokumentovať narodenie, pôvod, rod, stvorenie konkrétnej mestskej vily, ale súčasne bola pokusom predstaviť proces vznikania architektonického diela vôbec postupnosťou statických obrazov i textov. Čo motivovalo tvorcov vily vystaviť sa v pozícii vystavujúcich a vystavovateľov akoby vopred jasnému neúspechu: nahradzovať tvorivé zrenie „kinematografickým“ záznamom a jedinečnosť a neopakovateľnosť okamihov, okolností, neviditeľných formujúcich síl a pôsobení konvenciami zobrazovania a zápisu? Bolo sa snáď presvedčenie, že realizovaná forma obsahuje natoľko zreteľný časový náboj, ktorý je schopný presadiť sa aj v definitívnych priestorových súradniciach? Alebo prevažovala nádej, že komplexnosť zrodu bola natoľko jedinečná, že ju statické popisy a záznamy nedokážu oslabiť? Pravdepodobne jedno i druhé.
O tom druhom by možno mohla presviedčať šíriaca sa legenda o „osvietenom a vyhynutom“ klientovi.1 Ale aj ďalšia výstava, ktorá prebehla už v roku 1999 v tej istej Galérii Spolku architektov Slovenska. O nej referovala Eva Borecká v texte príznačne nazvanom Úloha klienta vo výstavbe.2 Na tejto výstave bola predstavená unikátna dvojkolová vyzvaná súťaž, v ktorej nechal súkromný objednávateľ architektom voľnú ruku bez finančných limitov, aby sa vyrovnali s územím a územnoplánovacou informáciou. Vo februári 1998 predložili štúdie tri kolektívy: Ateliér architektov Jána Bahnu, AD studio Juraja Molnára a Ľubomíra Peráčka s Petrom Olešom, Ivan Gürtler s Jánom Pavúkom a Eva Ondrušková s Petrom Ondruškom. Po odovzdaní návrhov „objednávateľ skonštatoval, že architekti čerpali z jedného inšpiračného zdroja — z vlny neofunkcionalizmu — nakoľko návrhy niesli mnoho spoločných znakov. Snaha získať rôznorodosť a individuálnu výpoveď ostala nenaplnená.“ 3 Klient teda inicioval druhé kolo, ktoré prebehlo v júni 1998. V druhom kole odstúpil tím Ivana Gürtlera a Jána Pavúka, ktorý nahradil ateliér BKU, Michal Bogár, Ľubomír Králik a Ľudovít Urban. V druhom kole sa však architektonické návrhy predstaviteľov strednej a mladej generácie slovenských architektov už zásadne nezmenili a oscilovali okolo dvoch odpovedí na svahovitý terén pozemku: prvá bola v podobe kompaktnej hmoty pravidelného tvaru, zaseknutej do pozemku a druhá argumentovala hmotovou skladbou reagujucou na úrovne terénu. Pochopiteľne odpovede mali rozoznateľné rukopisy, ktoré sa odvolávali tak na autorskú kontinuitu, ako aj na aktuálne architektonické dianie. V apríli 1999 sa preto objednávateľ rozhodol vystaviť získané návrhy s úmyslom vyvolať o nich diskusiu a možno aj vyprovokovať ďalšie tvorivé iniciatívy. Neskôr napokon poveril vypracovaním definitívneho projektu Jána Bahnu a jeho Ateliér architektúry, ktorý dokumentáciu spracoval v rokoch 1999 až 2001 a svoj projekt zrealizoval v rokoch 2001 — 2002.
Pokiaľ sa teda výstava v roku 1999 usilovala prezentovať genézu, zrod, stvorenie architektonického diela ako štyri alternatívne riešenia jednej a tej istej úlohy a delegovala tak charakteristickú ekvifinalitu, rovnocennosť viacerých riešení jednej úlohy na štyri rôzne osoby, ktoré v tvorivom procese môžu zápasiť v jednom autorovi a inkubačný stav nerozhodnuteľnosti preniesla na klienta, potom výstava v roku 2003 predstavovala skôr malé posuny, modifikácie jedného diela v rozličných časových etapách vonkajšej i vnútornej genézy, vedené dialógom autorských stratégií a intervencií klienta. Výstava z roku 1999 tak akoby stelesňovala presvedčenie, že jedinečnosť genézy možno dokumentovať v relatívne uzatvorených a statických záznamoch vtedy, keď si ani jeden z nich nemôže robiť nárok na definitívnosť a nie je známe „správne riešenie“, pretože to, čo vidíme je iba medzifáza niečoho, čo predchádzalo a čo bude mať svoje pokračovanie, prezentácia z roku 2003 akoby spätne odčítavala proces utvárania z hotového, definitívneho diela prostredníctvom jedinečného diania samého priestorového diela v rozličných fázach jeho existencie. Akoby verila, že za makroskopickými statickými útvarmi záznamu i stavby prebieha neustále dianie vznikania, na ktoré upozorňujú určité znaky. Vila Linea v Bahnovom riešení a realizácii tak odkazovala na viacero genéz. Genézu súťaže a zrod viacerých odpovedí, genézu vlastného návrhu a jeho modifikácii, genézu architektonického diela vôbec v jeho typických fázach: úloha, skice, schémy, modely, návrhy, štúdie, projekty, realizácie a napokon genézy zobrazovania a prezentácie architektonických diel. Odkazovať však dokázala len preto, že je sama projektom obnovovanej permanentnej genézy.

Vila Linea ako projekt obnovovanej permanentnej genézy
Ako môže kompozícia dvoch preložených hranolov byť projektom obnovovanej genézy? Je niečo statickejšieho a archetypálnejšieho ako kríž, ktorým sa ponuka Vila Linea pohľadu z vtáčej perspektívy? V spektre predložených štúdii je nesporne statickejšou formou kváder na takmer štvorcovej vnútorne sa diferencujúcej podstave, ktorý predložil ateliér BKU. Dynamiku do zmienenej kompozície Vily Linea naviac vnáša aj zreteľná asymetria ramien kríža, premenlivosť jeho tvaru. To, čo čítame z pohľadu zhora ako latinský kríž, má dlhšie z ramien vyosené doprava. Jeho dĺžka takisto nie je stabilná, ale predlžuje sa a skracuje podľa toho, ako sa vila zakliňuje do svahu. Na úrovni prízemia dokonca stráca svoju dĺžkovú prevahu a jeho vnútorné proporcie sa preskupujú. Tento asymetrický pohyblivý kríž, blížiaci sa L forme, však odkazuje na podobu latinského kríža skutočne len na úrovni druhého podlažia, prízemie a prvé podlažie sú skôr alúziou na kríže v tvare písmena T (antonský kríž). Reverzibilita krížovej formy, oscilácie minimálne dvoch jeho tvarov, ktoré metamorfujú prechodom podlažiami, upozorňuje po prvý raz na miesto času v tejto relatívne statickej hmotovej skladbe. Jej statickosť môže naopak potvrdzovať raster 12 štvorcov, ktorý ale zasa nie je dôsledne naplnený, takže po odmyslení jediného štvorca na pravej strane, sa dokonca mení na deväťštvorcový. Čo však na prvý pohľad zväzuje hmotovú skladbu do pevnej siete, možno čítať aj ako adičný rozvoj štvorca kríženia podľa svetových strán. Preto aj v tomto prípade je ambivalencia či ambiguita prejavom diania tvaru. Jeho významy majú sakrálne i profánne konotácie. Opakovanie štvorca kríženia je charakteristickým viazaným systémom bazilikálnych a katedrálnych kostolov, ale rozloženie kvadrantov okolo dvoch pretínajúcich sa osí je ich svetským pôdorysom, odkazujúcim k zakladaniu mesta. Dom ako mesto a mesto ako dom je albertiovskou devízou, na ktorú sa Ján Bahna rád odvoláva.
Reverzibilita preniká takisto aj do priestorového a funkčného usporiadania vily. Neznamená to, že je labyrintom, že v nej nájdeme neprehľadné a nelogické dispozície. Naopak priestorové a funkčné členenie vyrastá z jednoduchej logiky, ktorá prepája výškové funkčne zónované úrovne vily s priestorovou štrukturáciou, založenou na adícii štvorca prekríženia a dvojtraktovej intencie. Z obslužnej úrovne prízemia sa tak vykrajuje v priečnom ramene kríža monofunkčný štvorec garáže, vertikálnych komunikácii, strojovne, kotolne a práčovne a samostatného obytného priestoru. V pozdĺžnom ramene kríža sa nachádza zasa herňa a fitness. Dvojtraktová intencia generuje v oboch ramenách dlhé úzke priebežné chodby. Takáto priestorovo — funkčná a traktová modulácia nie je však uplatňovaná schematicky. Svoje nároky uplatňuje predovšetkým na prízemí a druhom podlaží. Na prvom podlaží sa naopak znejasňuje, uvoľňuje a utvára najrozsiahlejšie územie horizontálnych a vertikálnych ambivalencií a revezibilít Jej náznak možno ale objaviť aj tam. Napríklad v horizontálnom usporiadaní reprezentačnej obytnej zóny, kde ho potvrdzuje predovšetkým štvorec kuchyne. Spochybňuje ho zasa dvojmodulový horizontálny reprezentačný priestor s krbom a svetlíkom a takisto vo vertikálnom smere hala so sklenným schodiskom cez dve podlažia. Dlhá priehľadová chodba v priečnom ramene kríža splýva s priestorom a utvára predpoklady na vznik kontinuálnej výstavnej steny. Presahy drevenej dlažby za sklenené steny do vnútorného nádvoria vily podporia kvadrantovú interpretáciu štvorcového rastra a vonkajšie priestory začleňujú na vnútorných priestorov. Na druhom podlaží intímnej obytnej zóny sa znovu uplatní dvojtraktové usporiadanie jediného pozdĺžneho ramena, ktoré narušuje len presah dvojpodlažnej haly, ale dlhá chodba opäť spája spálne a obytné priestory panej domu.
Vila je rovnako ambivaletnou jednotou uzavretosti a otvorenosti, nepriestupnosti a transparentnosti, jasnej i sťaženej čitateľnosti, štýlovej príslušnosti alebo eklektičnosti.
Vila sa uzatvára predovšetkým smerom do ulice a tento jej pohyb možno sledovať tak na modifikáciach od prvých návrhov k definitívnej realizácii. Ale práve tu je vykonzolovaná smerom k nej. Na tejto uličnej fasáde, ktorá je najviac nepriestupná, ale súčasne najzreteľnejšie možno čítať trojpodlažné funkčné zónovanie vo farebných a materiálových pásoch, ktoré súčasne asociujú aj tradičné horizontálne delenie s bridlicovou podnožou. A naopak tam, kde sa dom otvára celosklennými stenami do južného vnútorného nádvoria, kde s protiľahlou severnou transparentnou fasádou vzbudzuje miesovsko — johnsonovské alúzie, neposkytuje zreteľné návody na interpretácie vnútorných vzťahov a v prívaloch svetla nadobúda vlastnú hrúbku. Napokon tam, kde sme v súvislosti so skrytými špičkovými technológiami a navonok manifestovanou jednotou bielych stien, kameňa, skla, kovu a dreva v pokušení hľadať historické i súčasné reminiscencie minimalistického monizmu, vystúpia do popredia citácie konkrétnych tvarov, smerových kompozícii a klasicizujúcich domácich tradícií.
Vila Linea, ktorá je z jedného zorného uhla, výrazom „silných“ foriem a jednoznačného autorského gesta, sa z hľadiska reverzibilít, ambivalencií a inverzií, rozkmitáva do siločiar akcentov a takmer nepostrehnuteľných intenzít, ktoré neutíchajú, ale obnovujú sa vždy znovu a znovu. Aj keď jej vnútorným konceptom bolo zdanlivo jednoduché prekríženie dvoch jednoznačných východo — západných a severo — južných línií tak, aby utvorili slnečné nádvorie ako svoju súčasť, predsa sa mi len zdá, že skutočné a pritom sotva viditeľné a zreteľné línie sú siločiary nárazov priamok na krivky vrstevníc svahovitého terénu, ich odrazy a interferencie, ktoré sú neopakovateľným podhubím nikdy neuzavretej komplexnosti
tejto mestskej vily
Bolo by naivné myslieť si, že v hotovom dome vo forme dvoch prekrížených a farebne odlíšených hranolov sa okamžite stretávam so zrodom či stvorením architektúry Vily Linea, že ju dokážeme nahmatať len a výlučne v konkrétnych materiáloch a technológiách, v pozorne strážených a úzkostlivo vyberaných detailoch. Rovnako naivné by bolo myslieť si, že architektúra sa rodí len a len na základe tzv. zobrazujúcich diagramov.4 Vila Linea ako architektonické dielo sa rodí znovu a znovu, má svoj režim neukončenej genézy. Ten však nemožno postihnúť len tradičným premeriavaním línií od bodu k bodu a preverovaním správnosti funkčných diagramov, ale predovšetkým v zohľadnení oscilujúcich línií, zdanlivých vybočení, odbočení, vektorov a rozmanitých intenzít „hladkého“ afektívneho priestoru, ktorý nás prekvapuje a zaskočí v každej chvíli. Mali by sme sa teda odhodlať postupovať od konkrétnych zalomení, zreteľných dimenzií zobrazujúcich diagramov a konkrétnych usporiadaní hmôt, objemov, priestorov, plôch a línií do silových polí, nezreteľných diagramov architektonického procesu. Nie je pritom rozhodujúce, či Ján Bahna použil tie alebo oné diagramy — obrazy, či diagramy schémy, alebo to, či je jeho architektúra diagramatická v tom zmysle, ako písal napríklad Toyo Ito o architektúre Kazuyo Sejima. Rozhodujúce je, či sa dokážeme otvoriť a vystaviť permanentnému procesu stretávania a kríženia línií mnohorakého pôvodu a smerovania. Keď nevstúpime do ich diania, zanikne aj Vila Linea ako architektúra a ostane už len záznamom genézy jedného domu, mÅ?tvym obrazom jedného z mnohých jej variantov.

Poznámky
1. Dulla, M.: Vila Linea. In: ARCH, 2003. č. 5, s. 18.
2. Borecká, E.: Úloha klienta vo výstavbe. In: Projekt, 1999, č. 5, s. 54 — 61.
3. tamže, s. 54.
4. „hlbokým nedorozumením“ je námietka Matúša Dullu voči mojej argumentácii diagramami v súvislosti s Vilou Linea. Vo vlastnom texte o tejto vile v časopise ARCH, 2003, č. 5, s. 18, napísal, že: „ Ale zdá sa očividné, že vznik dobrého domu nie je redukovaný iba na diagram. Ten môže byť podnetom podstatným, iniciačným, ale asi nie výlučným.“ Odkazujem ho preto na súvislosť tohto pojmu s pojmom abstraktného stroja a jeho komplementarity konkrétneho dispozitívu vo foucaltovskej a deleuzovskej tradícii.